Mak-Dur, narodený do tretej generácie bohov, bol za svoje zločiny vlastnými bratmi roztrhaný na kusy. Mak-Dur však napriek jeho hrozným činom ostal v pamäti ľudstva ako ten, čo rozsvietil nočnú oblohu.
Mak-Dur sa narodil v znamení ohňa. To jeho otcovi stačilo, aby veril, že osudom Mak-Dura je stať sa najmocnejším bojovníkom, aký kedy kráčal po zemi. Mak-Durov otec nečakal, a ihneď po jeho narodení začal svojmu synovi pomáhať v naplnení jeho osudu. V čase, kedy sa Mak-Dur ešte len spoznával s matkou, sa jeho otec vydal na výpravu do pralesa v strede kontinentu, kde z koruny najstaršieho stromu na svete odtrhol konár a vystrúhal z neho luk. Keď sa Mak-Dur opatrne staval na nohy, jeho otec sa vyšplhal na najvyššiu horu sveta, odkiaľ vystrelil na Mesiac horiaci šíp. Zo zasiahnutého miesta sa odlomila skala a v plameňoch sa zrútila na zem. Keď sa Mak-Dur pokúšal vysloviť prvé slová, jeho otec dva roky bez prestávky kul meč z mesačnej skaly. Keď usúdil, že meč je hotový, vybral sa k morskému pobrežiu a mečom udrel po morskej hladine, ktorá sa od seba odsunula. Nevedno či pod silou nárazu, alebo sa od strachu pred silou čepele samé rozostúpilo, no po vzniknutej cestičke ľudia putovali z jedného brehu na druhý po stovky rokov. Nakoniec Mak-Durov otec vyhlásil vojnu celému svetu, aby pre svojho syna pripravil miesto, kde bude napĺňať svoj osud.
Mak-Dur bol od detstva vychovávaný tak, aby z neho vyrástol bojovník hodný svojho osudu. Cvičil spolu so svojimi bratmi a bratrancami, ktorí sa na neho v presile vrhali a skúšali hranice jeho síl. Mak-Dur však trénoval svedomito, a čoskoro tak dokázal premôcť všetkých svojich bratov a bratrancov, a tiež svojich učiteľov a verných otcových bojovníkov. Netrvalo dlho a otec mu odovzdal meč a luk a vyslal ho na jeho prvé skutočné bojisko. Vojnu o slnečné pláne jeho otec viedol bezvýsledne niekoľko rokov a Mak-Dur ukončil za štyri hodiny. Od toho víťazného momentu bol Mak-Dur porazený svojím osudom a jeho život sa stal nekončiacou vojnovou výpravou.
Vždy keď sa vracal z bitky, otec mu pripomínal, že je predurčený k životu na bojisku. Avšak žiadna z víťazných bitiek, ani len Bitka nekonečného žiaľu, v ktorej Mak-Dur mečom skolil tisíc bojovníkov a ďalších tisíc trafil šípmi, ho nepresvedčili o tom, že napĺňa svoj osud. Bojoval lepšie než ktokoľvek iný, ale v súbojoch nenachádzal vzrušenie, o akom hovorili jeho bratia. Nechcel však sklamať otcovu dôveru, a tak vždy, keď ho o to požiadal, zodvihol meč proti jeho protivníkom.
V ojedinelých obdobiach mieru Mak-Dur cestoval a spoznával svet, ktorý mu unikal, keď trénoval so svojimi bratmi. Vždy cestoval bez zbraní a so zahalenou tvárou, aby sa čo najviac vzdialil od svojho života. Jedného dňa, keď prechádzal cez Slnečné pláne však samého seba za neozbrojenie preklínal. Obloha nad ním odrazu stemnela, zem pod jeho nohami sčernela a spod nej začali vyliezať stovky kostlivcov. Mak-Dur v ochromení sledoval, ako ho obkľúčila tisícka kostlivcov a zborovo prehovorili.
„My vieme, že ťa nič nenapĺňa,“ ich hlas dunel po celých Slnečných pláňach.
Mak-Dur nerozumel a spýtal sa, ako to môžu vedieť, veď sa s nimi nikdy nestretol.
„My sme padli tvojou rukou, Mak-Dur. My ťa poznáme lepšie ako ktokoľvek iný,“ odpovedali jednohlasne a niekoľkými ráznymi krokmi zmenšili kruh okolo neho..
Mak-Dur padol na kolená a v ohromení počúval obete jeho úsilia.
“Vieme, že sa cítiš prázdny a nerád bojuješ,” na Mak-Dura ukázali dve tisícky kostených ukazovákov.
Mak-Dur odvrátil zrak a povedal, že tak robí preto, aby nesklamal dôveru svojho otca.
“Mak-Dur,“ jeho meno zahrmelo Slnečnými pláňami, „nežiješ život svojho otca. Nájdi zmysel vlastného života a prestaň napĺňať vyblednuté sny starcov.”
Vzápätí sa armáda kostlivcov besne rozbehla k Mak-Durovi.
Mak-Dur zatvoril oči a prvý krát v živote cítil strach. Nie však z kostlivcov, alebo smrti, ale z ich pravdivých slov, ktoré sa sám obával vysloviť.
Keď opäť otvoril oči, okolo seba videl len opustené Slnečné pláne.
Mak-Dur bol o niekoľko dní povolaný do ďalšej vojny jeho otca bratov. Ako spoločne s jeho bratmi rozrážal zástupy nepriateľov, premýšľal nad slovami kostlivcov. Aký iný zmysel života má hľadať? Nevedel nič iné ako bojovať a nepoznal nič iné ako bojovú vravu.
Nová vojna ho zaviedla do majestátneho mesta na úpätí hôr, ktoré nikdy nenavštívil. Keď prerazili hradby a jeho bratia hľadali aké poklady mesto ukrýva poklady, Mak-Dur hľadal tiché miesto, kde si odpočinie od bojov. Kráčal po uliciach, aby sa dostal čo najďalej od bojovej vravy, až kým nenarazil na vznešenú budovu v strede rozsiahleho námestia. Svojou majestátnosťou mu pripomínala budovy, v akých boli v iných mestách skryté poklady. Vstúpil do nej a s dlaňou na rukoväti meča očakával, že sa na neho každou chvíľou vrhnú obrancovia. Vo vnútri ho však obklopovalo len ticho a miesto strážcov tu boli iba slnečné lúče prenikajúce cez strešné otvory.
Obozretne prechádzal budovou, hľadajúc jej tajomstvá, až kým nezbadal, že po vnútornom obvode visia stovky obrazov. S dlaňou stále na rukoväti začal okolo nich prechádzať a každý si zblízka obzerať. Obrazy mal vo svojom sídle aj jeho otec, no znázorňovali len bojiská a vojny. Tieto obrazy zobrazovali aj vojny, ale aj známe aj neznáme krajiny, ľudí, či dokonca zvieratá. Každý obraz si obzeral z rôznych uhlov a jemne po nich prechádzal prstami, aby cítil ako maliar nanášal farbu a aké robil ťahy štetcom. Najprv nerozumel, prečo by sa niekto venoval maľbe, avšak po niekoľkých hodinách skúmania obrazov, kedy celkom zabudol, že je vo vojnou zmietanom meste, nabral presvedčenie, že niečo podobné musí vytvoriť aj on. Cítil, že toto je zmysel života, ktorý mal nájsť.
Keď sa bratia chválili vojnovými korisťami, Mak-Dur len kývol na zmotané biele rúno a povedal, že ním bol pokrytý kráľovský trón. Jeho bratia uznanlivo pokývali hlavami nad korisťou ich mocného brata. Nevedeli však, že v rúne je Mak-Durova skutočná korisť; plátno, uhlíky, farby, štetce.
Mak-Dur nevedel vyčkať, kedy vyskúša maľovať. Avšak jediný čas, kedy tak mohol nerušene urobiť bola hlboká noc. Jeho bratia vtedy tvrdo spali a vyhol sa ich nechápavým výrazom a posmeškom. Každú noc v tichosti zobral svoje veci a vzdialil sa od táborového ohňa. Takto maľoval niekoľko mesiacov, a každú noc sa zlepšoval. Najprv začínal s kostrbatými výjavmi z bojov, no potom začal prenikať do svojej predstavivosti a kresliť jeho najtajnejšie túžby. Maľoval ako hoduje s jeho predkami, alebo ako objavuje hlbiny oceánu, kde by mohol nájsť Pramatku. Po niekoľkých ďalších mesiacoch ho radosť, ktorá ho napĺňala každou novou namiešanou farbou začala postupne opúšťať. Mak-Dur opäť pociťoval prázdnotu a začal spochybňovať, či nasleduje správny osud. Uvažoval, či jeho pocity nie sú spôsobené tým, ako každú maľbu hodil do ohňa. Vyhol sa tak tomu, aby nejakú z jeho malieb objavili bratia alebo otec, no zároveň sa tým vzdával akejkoľvek možnosti, že jeho diela budú jedného dňa visieť v galérii, akú našiel oho osudného dňa. Mak-Dur zúfalo potreboval nasmerovanie, ktoré by mu pomohlo nájsť nový zmysel.
Nasmerovanie prišlo jedného večera, kedy po únavnej bitke so Šampiónmi z Opačného brehu jeho bratia únavou zaspali hneď ako založili táborový oheň. Mak-Dur nerušene prenášal na plátno svoje predstavy o živote bohov druhej generácie, obklopených rozumom a rozvahou. Bol to rozsiahly obraz, na ktorom pracoval celú noc. Keď sa blížil k záveru, uvedomil si, že táborový oheň už takmer vôbec nehorí, no i tak bez problémov maľuje. Zdvihol zrak k oblohe. Bol na nej len Mesiac v splne, pokrývajúci svet pod sebou chladným svetlom. Mak-Dur si vzdychol, ako dobré by bolo, ak by oblohu pokrývalo viac mesiacov, aby mohol dlhšie maľovať. Pozeral sa na Mesiac a zrakom spočinul na kráteri, ktorý pred mnohými rokmi urobil jeho otec. Zamyslel sa a nechal voľný priebeh svojej fantázii. O chvíľu sa usmial nad vlastnou márnivosťou a vzal luk a tulec šípov a táborový oheň nakŕmil suchými konármi. Hrot šípu nechal obliznúť ohňom, natiahol tetivu najviac ako dokázal, zasmial sa nad svojou fantáziou a vystrelil ohnivý šíp do tmavej prázdnoty. Horiaci šíp chvíľu letel oblohou, až kým ho nepohltila prázdnota. Mak-Dur ešte vystrelil ďalšie dva šípy, ale aj tie sa stratili v temnote, a tak sa sklamaný uložil k spánku.
Na druhý deň padol Mak-Dur do pasce, a obkľúčila ho päťtisícová armáda. Trvalo mu celý deň, kým sa z obkľúčenia prebojoval na slobodu, a bol tak unavený, že ani nepomyslel na maľovanie. Vyčerpaný sa vystrel na zem, aby nabral nové sily, no tesne predtým ako zatvoril oči, si na oblohe si všimol tri slabo žiariace body. Vyskočil na nohy, akoby vôbec celý deň nebojoval, a začal sa radovať.
Vzdialil sa od tábora a s údivom sledoval tri nové svetielka na oblohe. Cítil sa ako v galérii v meste, ktoré dobil so svojimi bratmi. Tentokrát však nesledoval tvorbu iných, ale svoje dielo. Maľby, ktoré obdivoval v galérii, sa jedného dňa rozpadnú plesňou, no jeho výtvory budú večne žiariť na oblohe, pomyslel si. Našiel plátno, ktoré nikdy nezhorí. Vybudoval galériu, ktorú bude ľudstvo navštevovať každú noc.
V tú noc a každú ďalšiu noc strieľal do nočnej oblohy horiace šípy. Raz strieľal kam sa mu zachcelo, inokedy skúšal ako ďaleko dostrelí. A vždy predtým ako začal svoju nebeskú maľbu, pozeral na oblohu a spomínal ako sa zmenia od predošlej noci.
Dni sa pre Mak-Dura stali strateným časom a nič, čo počas nich robil v ňom už nevzbudzovalo záujem. Aj naďalej pomáhal svojej rodine vo vojnových výpravách, ale z úcty ku svojim blízkym. Navonok pôsobil rovnako, no pri všetkom čo robil, myslel len na to, kam najbližšiu noc vystrelí svoje šípy.
Ani po niekoľkých mesiacoch, kedy bola nočná obloha už posiata tisíckami svietiacich bodov, Mak-Dura jeho nočná aktivita neprestávala nudiť. Každú noc objavil nové prázdne miesto, čakajúce na jeho horiaci podpis. Mak-Dur si to nerád priznával, no v jeho nočnom plátne už strácal prehľad. Po niekoľkých nociach, kedy si len obzeral svoje dielo, usúdil, že pre svoju ďalšiu tvorbu potrebuje mapu. Začal tak na oblohe vytvárať obrazce, ktorými sa nasledujúce dni orientoval. Vytváral ich tak, že na jedno miesto vystrelil viac šípov, aby svietili jasnejšie. Mak-Durove značky boli, nerátajúc Mesiac, tie najžiarivejšie svetlá na nočnej oblohe, a vďaka nim vedel, kde minulú noc pracoval, alebo počas dňa premýšľal, v blízkosti akej značky by v noci mohol tvoriť.
Ubiehali roky, počas ktorých Mak-Dur šťastný a spokojný tvoril, až pokiaľ sa nevrátili duchovia prvej generácie bohov a nezatiahli oblohu. Mak-Durove sily boli chatrné proti vôli duchov, a tak celé obdobie hnevu prvých bohov trpezlivo čakal, kým si mocnejší ako on urovnajú spory. Keď sa duchovia stiahli a obloha sa vyjasnila, Mak-Dur sa vydal na najbližší kopec, aby pokračovať tvorbe. Predtým ako začal, všimol si, že dediny a mestá pod ním sú plné ľudí, sediacich alebo ležiacich na lúkach, uliciach, či strechách a všetci spoločne, v tichosti pozerajú na svietiacu oblohu, na Mak-Durovu nesmrteľnú galériu. Mak-Dur sa v tú noc prvý krát rozplakal od šťastia, a od toho momentu všetky ďalšie svetlá tvoril s pocitom, že na druhý deň ich neuvidí len on, ale celé ľudstvo.
A tak Mak-Dur rozsvietil nočnú oblohu a ľudstvu dal najväčší dar, v aký kedy mohli dúfať. Dostali nekonečné plátno, na ktorom dodnes nachádzajú nové obrazce, čo po sebe zanechal Mak-Dur. Avšak hviezdy, ktorými pokryl oblohu posvietili jeho zločinom, ale to je celkom iný príbeh.
