Rozhovory v púšti

Adam sa skláňal nad lebkou v piesku a zamyslene si ju obhliadal. Peter by ho za iných okolností napomenul za zdržovanie, no teraz mu Adamova fascinácia ľudskými pozostatkami poskytla priestor na odpočinok.
Nevedel ako dlho kráčali, vôbec netušil, kde sa nachádzajú ani kam idú.
Adam sa po hodnej chvíli pozorovania piesočného zátišia s lebkou narovnal a obrátil k Petrovi. Jeho biela košeľa od Armaniho zožltla potom a čierne nohavice mal žltohnedé od prachu a piesku.
„Je presne ako my,“ kývol na nebohého.
Peter sa nestihol spýtať, čo tým myslel a Adam pokračoval.
„Je,“ odmlčal sa a obzrel sa na lebku, „teda… Bol ako my.“
„Ako to myslíš?“ spýtal sa Peter a pristúpil k nemu bližšie.
„Aj pre neho bola práca viac ako život. Ten chlap, alebo žena, alebo kto to bol, išiel celý deň z bodu A do bodu B, aby vymenil tovar C na zisk D.“
Peter začínal vidieť paralelu, no pokynul mu, aby pokračoval ďalej.
„Chápeš,“ Adam si zapol gombík na košeli, akoby to malo pridať váhu jeho slovám, „nezaujímalo ho nič iné ako zisk. Myslel, že si cez púšť skráti cestu. Nemyslel na odpočinok, nevšímal si smäd, a potom sa zrútil do piesku a už nevstal.“
Peter musel uznať, že Adamove slová nie sú výplod úpalu, ako si spočiatku myslel. Keď si spomenul na všetky ich cesty po Afrike, obchody so vzmáhajúcimi sa vojnovými barónmi, vyjednávanie s okázalými drogovými dílermi a dovolenky v Karibiku v náručí filipínskych prostitútok a v omámení kolumbijského kokaínu, tak ho prekvapovalo, že sa z nich kostlivci nestali už skôr.
V tom sa v ňom ozvala otázka, ktorá posledné hodiny rástla v jeho podvedomí. Spočiatku sa skrývala, vedomá svojej absurdnosti sa bála vyjsť na svetlo vedomia, no teraz, podložená Adamovými slovami stála v strede jeho mysle a čakala, kým ju Peter vysloví.
Peter sa jej dlho bránil, no keď sa obzrel okolo seba a uvidel len oceán piesku, vydrala sa z neho najabsurdnejšia otázka jeho života: „Nemyslíš, že už sme mŕtvi?“
Adam sa s úsmevom obrátil k svojmu priateľovi.
„Ako ti také niečo mohlo napadnúť?“ nahlas sa rozosmial, akoby chcel zakryť, že aj on nad otázkou premýšľal.
„Tak ako sme sa sem dostali?“ spýtal sa Peter a ukázal okolo seba.
„Sme na pracovnej ceste,“ odsekol Adam, a vykročil od svojho priateľa.
„V strede púšte?“ Peter sa nedal sa odbiť, a rozbehol sa za Adamom.
Jeho obchodný partner len mlčky kráčal, pokyvoval hlavou a šúchal si čelo. Určite sa pokúšal spomenúť si na všetko, čo sa stalo.
Ani Peter si nepamätal na všetko, a čím viac sa snažil rozpamätať sa, tým viac sa jeho spomienky trieštili, akoby kladivom opravoval rozbité zrkadlo.
Londýn.
Airbus.
Sudán.
Hotel Imperial.
Stolichnaya.
Telefonát manželke o tom ako ju miluje.
Prostitútky.
A potom cesta, nekonečná cesta preťatá streľbou z kalašnikova.
Adam sa odrazu zrútil na kolená a nehybne pozeral pred seba.
Peter k nemu podišiel a súcitne ho potľapkal po pleci.
„Prepadli nás,“ prehovoril Adam po chvíli.
„Ešte stále nechápeš ako mi také niečo nemohlo napadnúť?“ spýtal sa Peter.
„Prepadli nás.“
„Možno po tejto púšti prechádzame niekoľko rokov,“ poznamenal Peter.
Keď Adam na neho pozrel s výrazom, v ktorom sa miešal smútok s hnevom, pochopil, že jeho úvahy sú nevhodné.
Spoločne tam stáli a pozerali do diaľky. Kilometre pred nimi nič nebolo. Nič, čo by ukazovalo smer alebo naznačovalo, kde sú. Nebolo to ich prvé stretnutie s prázdnotou. Vždy predtým sa však čo i len pri náznaku bezradnosti rozbehli za šuchotom bankoviek.
Po chvíli sa v diaľke na horizonte zjavila ligotajúca sa biela škvrna.
Peter jej sprvu nevenoval pozornosť, no spozornel, keď začala naberať tvary džípu.
„A-Adam,“ prehovoril a zakryl si oči dlaňou
„Adam,“ naliehal na svojho priateľa a druhou rukou mu triasol ramenom.
Adam zo seba podráždene striasol ruku.
„Asi sme neďaleko cesty,“ pokračoval Peter, „to je OSN alebo Červený kríž.“
Adam odrazu vstal, oprášil si nohavice a vykročil opačným smerom ako džíp.
„Adam,“ Peter neveriacky sledoval svojho priateľa ako odchádza preč, „zachránia nás.“
Adam sa otočil a mu pozrel do očí: „Obávam, že nás už nikto nezachráni.“
„Adam…“
„Nezomreli sme v tejto púšti,“ prerušil ho, „my sme zomreli už dávno pred tým.“
„Ako si také niečo môžeš myslieť?!“ rozosmial sa Peter, no teraz on svojím smiechom zakrýval svoje pochybnosti, „Napadla mi úplná hlúposť a ty si ju zobral príliš vážne.“
„Možno to nebola až taká hlúposť,“ usmial sa Adam.
Zmocňoval sa ho strach pri pohľade na to, ako jeho priateľa opantala táto absurdná myšlienka. Nebál sa však ani tak myšlienky, ako toho, že Adam má pravdu. On bol vždy ten, čo presvedčil všetkých od bezškrupulóznych poslancov cez nedôverčivých obchodných partnerov po neskúsené dievčatá.
Adam kráčal späť do púšte a jeho tam zanechal samotného v púšti, obklopeného svojimi výčitkami.
Peter tam ešte chvíľu stál, a potom sa pomalým krokom vydal za svojim priateľom.

Som toho názoru, že každý človek by mal aspoň raz živote vyskúšať to, čo ho baví a napĺňa. V mojom prípade je to písanie, článkov ako i vlastnej literárnej tvorby. Moja záľuba prerástla do tak kritického stavu, že som sa pre svoje texty rozhodol vytvoriť virtuálny domov.

Leave a reply:

Your email address will not be published.

Scroll Up