Vydavateľstvo Absynt urobilo za pár rokov svojej existencie záslužnú prácu. Slovenského čitateľa zoznámilo s reportážnou literatúrou a menami ako Ryszard Kapuscinski, či Svetlana Alexejevič. Po tom ako nás „absyntovky“ zobrali na prieskum odľahlých častí Ruska, rádioaktívneho okolia Černobyľu, či myšlienok masového vraha, nás najnovšia „absyntovka“ pozýva na exkurziu Slovenskom.
Slovensko – terra incognita
Táto reportáž však nie je určená zahraničnému čitateľovi, ktorý by sa chcel dozvedieť viac o našom stredoeurópskom domove, ale práve obyvateľom tejto krajiny. Obzvlášť na západe Slovenska sa posledných pár rokov čoraz častejšie pýtame samých seba, v akej krajine žijeme. Priepastné regionálne rozdiely spojené s vysokou nezamestnanosťou a najnovšie i škandalózne príbehy východoslovenských poľnohospodárov nás akoby zobudili zo spokojného sna o vnútorne vyrovnanej krajine.
„Je úsmevné pozorovať, ako sa kariéra mnohých, dnes rešpektovaných osobností, päťdesiatnikov či šesťdesiatnikov, začína v ich životopisoch rokom 1989. Bod nula. Predtým? Nič, temno, šero.“
Akoby sme nepoznali vlastnú krajinu, nevideli ponad naše veľhory z jedného konca krajiny na druhý. A čo nemôžeme vidieť, nemôžeme ani pochopiť. Tu nejde len o subjektívny pocit, ale niečo, čo potvrdzujú i výskumy, z ktorých Slovensko vychádza ako krajina so zásadnými problémy v oblasti regionálnych nerovností.
Andrej Bán – certifikovaný sprievodca slovenskou bušou
Andrej Bán je ostrieľaný reportér, so skúsenosťami z oblastí ako Izrael, Ukrajina, či Gruzínsko. Čitateľa však teraz berie na prechádzku vlastnou krajinou. Bánovo Slovensko je však iné, na aké sme ako sme zvyknutí z televíznych obrazoviek, a to, až tak, že západnému čitateľovi môže miestami spôsobiť kultúrny šok.
Bán počas svojich ciest nazbieral množstvo príbehov, ktoré v knihe skvele prerozprával. V pamäti utkvejú príbehy o vzostupe a páde Mikuláša Varehu, štátnej hranici prechádzajúcej cez spálňu rodinného domu, rebelskom Lendaku, či svojskej primátorke Humenného.
„Svojrázny bol aj spôsob, akým si dedinčania z obidvoch strán vymieňali užitočné informácie; správou napísanou na papieriku pripevnenom klincom v rozrezanom zemiaku, ktorý prehodili na druhú stranu, alebo aj spevom v maďarčine, ktorej sovietski vojaci nerozumeli.“
Pôsobivé sú kapitoly o Spiši, v ktorej autor citlivo opisuje neuveriteľnú rôznorodosť tohto kraja, alebo o rivalite medzi Liptovským Mikulášom a Ružomberkom. Vo svojich cestách sa Andrej Bán vydáva aj do minulosti a podáva kritický pohľad na Jánošíkovský mýtus a prerozpráva spomienky na Andreja Hlinku a oživí spomienky obyvateľov Čiernej nad Tisou, kde sa prehodila výhybka našich dejín.
Zemplín v každom z nás
Na Zemplíne, ktorého názov si kniha prepožičiava do svojho titulu, sa Slon na Zemplíne zdržiava relatívne krátko, avšak zanecháva na čitateľovi silný dojem. Poľutovaniahodné udalosti a dlhotrvajúce napäté vzťahy medzi obyvateľmi by mohli byť inšpiráciou pre celkom novú knihu. To, ako autor píše o Zemplíne, všetkých aktérov tohtoročných poľnohospodárskych škandálov človeku, korupcii, nevymožiteľnosti práva, nerovnostiach, rodinkárstve pripomenie nejednému čitateľovi z akejkoľvek časti Slovenska svoje okolie. Zemplín v opisoch Andreja Bána akoby prekypoval jednou z nešťastných esencií našej kultúry.
Slon v porceláne
Slon na Zemplíne je príjemnou sériou príbehov, ukazujúcich našu krajinu z iného pohľadu ako sme zvyknutí. Stačí to však na kvalitnú (reportážnu) knihu?
Inšpirácia ostatnými reportérmi, uvedenými vydavateľstvom Absynt je zjavná, avšak Bán pôsobí voči ťažkotonážnemu Kapucinskému ako zápasník mušej váhy. Navyše, čím bližšie sa kniha dostáva na západ krajiny, tým viac jej dochádza dych, čo môže byť spôsobené chýbajúcou myšlienkou, ktorá by dodávala knihe jednotný naratív.
„Keď ešte platila vízová povinnosť, museli občania Slovenska, ktorí chceli navštíviť príbuzných, podstúpiť skutočné martýrium. 150 kilometrov do Prešova a 150 späť na konzulát kvôli žiadosti o vízum. Stálo to tisíc korún. Potom pokorne čakať týždeň, dva na jej vybavenie a opäť – 300 kilometrov po vízum. Napokon museli ísť autom 30 kilometrov do Vyšného Nemeckého, čakať, tri, päť, desať hodín vo fronte… Navštíviť ujca či sesternicu, odovzdať im bomboniéru a kvety, poklebetiť si pri vodke a cestou domov kúpiť lacný benzín a cigarety. Pre trpezlivých bežný rituál. Pre štáb ARD neopakovateľný zážitok.“
Slon na Zemplíne funguje ako skvelá exkurzia miest Slovenska, ktoré nám na západe často unikajú pozornosti a pripomína problémy, ktorým nevenujeme dostatok času na ich pochopenie. Kniha tieto, častokrát až kultúrne rozdiely zrozumiteľne odhaľuje.
Pozor však, aby kniha neposilnila to, proti čomu sa ohradzuje, a to provinčné vnímanie menej rozvinutých častí našej krajiny.
Slon na Zemplíne by mal byť úvodom do súčasnej slovenskej kultúry, ktorú bližšie spoznáme buď vlastnou skúsenosťou, alebo prostredníctvom diel, inšpirovaných knihou. A ja dúfam, že Slon na Zemplíne inšpiruje ďalších slovenských publicistov, autorov, umelcov k vytvoreniu ďalších diel, vedúcich k vzájomnému porozumeniu.