Americké vojnové angažovanie sa vo Vietname inšpirovalo vznik množstva umeleckých diel, no len málo z nich zobrazilo každodennosť a absurdnosť vojny tak, ako Depeše od Michaela Herra. Kvôli tomu ako dielo dôveryhodne prenesie čitateľa na vojenské základne, ulice Saigonu, či do stredu džungle sú Depeše právom považované za základ reportážnej literatúry. Michael Herr napísal fotografickú snímku, nech to znie akokoľvek absurdne, a nemala by ujsť pozornosti každému, kto sa zaujíma o tento nešťastný konflikt.
„Vietnam, kamoš. Zbombarduj ich, nakŕm ich, zbombarduj ich, nakŕm ich.“
Vzduch spálený napalmom
Dôveryhodnosť diela sa dosiahnla aj tým, že časopis Esquire, pod ktorého záštitou sa Herr dobrovoľne vydal do Vietnamu ho ušetril od pravidelného podávania suchých hlásení o úspechov armády a porážkach nepriateľa. Michael Herr sa na rozdiel od svojich kolegov stal pozorovateľom bojujúcej krajiny. Nasával jej napalmom nasiatu atmosféru, spriatelil sa s nasadenými vojakmi a zúčastňoval sa bojových operácií. Ak autorove zápisky neklamú, pravdepodobne videl viac bojísk ako priemerný americký vojak.
„A čo mi asi tak urobí? Pošle ma do Vietnamu?“
Nečakajte od Depeší myšlienky obyvateľov Vietnamu, zdokumentovanie vzniku a priebehu vojny, alebo autorove názory na konflikt. Hlavným subjektom záujmu je americký mladý muž, ktorý sa s útočnou puškou M16 v rukách ocitol v juhoázijskej džungli. Depeše sú bohatou zbierkou pútavých, neuveriteľných a často kurióznych príbehov o každodennom vojenskom živote. Autor píše o ich krátkych dovolenkách na China beach, vzájomnej rivalite medzi armádnymi zložkami, vzniku malých súkromných náboženstiev, závislostiach na liekoch a drogách, či názoroch na politiku a vojnu, vďaka čomu dielo miestami pripomína sociologickú sondu spustenú po rieke Mekong.
„Keď to prehrmelo, ostreľovač sa vynoril, vypálil jednu strelu a mariňáci v zákopoch začali jasať. Odvtedy mu hovorili Žolík a nikto nechcel, aby sa mu niečo prihodilo.“
Prvá zámorská televízna vojna
Autor sa na nemalom priestore venuje aj svojim kolegom vojnovým reportérom. Vojna vo Vietname patrila k prvým vojnám, ktoré Američania mohli sledovať na televíznych obrazovkách, a reportéri sa v honbe za dobrými zábermi často bezhlavo vrhali do bojových zón. To vysvetľuje nie vždy priaznivý vzťah medzi vojakmi a reportérmi. Kým pre jedných to bolo povinné martýrium, pre druhých cesta k pracovnému povýšeniu, či k uznaniu v mediálnom svete.
„Mariňákov na pláži niekedy provokovali chlapi z 1. jazdeckej divízie nízkymi preletmi vrtuľníkov, dokonca raz, keď zbadali pekné dievča v bikinách, kvôli nemu pristáli.“
Rovnako ako vojaci, aj reportéri si na vojnu zvykli a z jej nedostatku zažívali abstinenčné príznaky. Michael Herr spomína na vojnu ako na formujúcu životnú a profesionálnu skúsenosť. Nevidel v nej zmysel, a nenašiel jej nič čo by ho napĺňalo, no ani ju úplne neodsudzuje. Vníma ju ako jedinečný uzavretý svet americkej spoločnosti, ktorý vyrástol vo vietnamskej džungli. Autor sa vojny nikdy úplne nezbavil a duchovne sa do nej vrátil pri práci na scenároch ku kultovým filmom Full Metal Jacket a Apocalypse Now. Pri spätnom vzhliadnutí filmu sa vynára niekoľko spojitostí s knihou, napríklad podobnosti medzi autorom a postavou Jokera.
Vojna vo Vietnam skrývala množstvo príležitostí. Armáda v nej hľadala nové skúsenosti, politici v nej hľadali pazúry komunizmu v snahe ich vytrhnúť, obchodníci v nej videli možnosť zárobku, novinári šancu úspech. Veľká časť spoločnosti počas nej vyjadrila nesúhlas s politikou a pre bežných vojakov to bola skúsenosť, na ktorej konci čakalo buď uznanie alebo neschopnosť zaradiť sa do života. Celá americká spoločnosť niečo hľadala v srdci Vietnamu a Michael Herr v ňom našiel jej srdce a napísal o ňom pôsobivú reportáž.
